Nedokážem ovládnuť svoj žiaľ, nedokážem sa tešiť z tvojho potenciálneho šťastia, ktoré prežívas bezomňa. Ako by si sa mohla radovať, keď vieš, že si na Zemi zanechala 2 opustené deti? Ako by si sa mohla radovať z toho, že tu teraz stojím, obklopená beznádejou, slzy mi tečú po tvári a musím znášať návaly žiaľu, ktorý spolu so mnou prežívajú všetci, ktorí ťa na tomto svete milovali? Vidím okolo seba tie tvare, no len s ťažkosťami niečo okolo seba vnímam... Niektoré uslzené, niektoré v pomykove... Iní zase prišli len zo slušnosti.
No keď sa skončí tento deň, keď sa všetci rozpŕchneme do sveta akoby sa nič nestalo, keď TO už nikto nebude chcieť spomínať, lebo je to chúlostivá téma a mohla by nám ublížiť, budem musieť uzamknúť svoj žiaľ.. Presvedčiť sama seba, že tak je to fajn. Že je to každodenná súčasť života.
Naposledy pozriem na tú malú schránku s tvojim telom premeneným na popol, naposledy si prehliadnem všetkých, ktorým aspoň trochu budeš chýbať. Naposledy ti poviem sbohom, lebo predtým som to nestihla. A prinútim svoje oči pozerat dopredu a už nikdy sa nevrátiť myšlienkami spať.